Tropickú nedeľu sa turisti dvoch klubov a iní mimokloboví nezaradení tuláci rozhodli stráviť v troch štátoch. Zdá sa že je to na vlastných nohách v priebehu niekoľkých hodín nereálne ? Naopak – stačí pozrieť na mape popis našej cesty a fotodokumentáciu.
Putovanie začalo v dvoch východzích punktoch – prvá entuziastická skupina vyrazila z poľskej obce Sol. Dedinka pripomínala niektorú z driemajúcich španielskych vidieckych dedín s pravidelnou obednou siestou kde španieli majú zákaz akejkoľvek aktivity vrátane vychádzania z domovov. Nestretli sme teda ani živej duše, ani poľskí psi nereagovali na cudzích. Horúcim vzduchom rozvlnená asfaltka nás viedla von do prírody – mierne pahorkatej krajiny veľmi pripomínajúcou naše Beskydy. Mali sme namierené tam kde začal putovanie väčšinový zvyšok – druhá – realistickejšia skupina čo do očakávania horúcich chvíľ ( mám na mysli cca 35 st. takmer bezveterné počasie) ktorá vyrazila z o pár km vzdialenejšieho Zwardoňa. Tu sme si dali prvú zastávku – v pivničných priestoroch krčmičky s príjemným chládkom ktorý by nevytvorila žiadna umelá klíma, s až príliš vychladeným pivom že sme sa začali obávať zápalu pľúc alebo tepelného šoku z návratu do horúcej reality. Von sa poniektorým moc nechcelo, padli prvé zajačie úmysly, keď sme zbadali na stanici pristavený vlak (nepodobajúci sa na našu Oravku, zato veľmi pripomínajúci Pendolíno) . Ale odolali sme a trošku blúdiac sme nakoniec našli správnu cestu von z dediny a uuuž sme trajdali ďalej. Ďalšie zvolené oddychové miesto už nebolo také poetické – v čase obeda sme sa zvalili pri ceste kde kto vládal – do trávy, na stred cesty, ignorujúc možnú automobilovú dopravu. Povymieňali sme si potravinové zásoby, jeden z nás prišiel na to, že svoju lepšiu polovičku pripravil o denný prídel potravy a tým sa nevyhol doberaniu si ostatných. Rázovité dedinky veľmi pripomínali naše kopanice – na lazoch roztrúsené domčeky v rámci jednej dediny vzdialené možno aj pár km. V lete romantická samota- ale v zime? ….brrr, pri predstave snehovej kalamity s odrezanou cestou už menej snívame o príchode snehu a bežkovaní.
Ešte jedna zastávka kde dopľňame zásoby vody, míňame v krčme na rázcestí od Janka požičané poľské zloté a blížime sa k cieľu. Ciele sú teda viaceré – najdôležitejší – nestratiť sa, stretnúť sa so skupinou č. 2, menej dôležitý – dôjsť k autobusu, ale ten avízovaný – bod kde sa stretávajú hranice troch štátov – ten je tu. Je ohraničený troma obeliskami a v strede – priamo v potoku ktorý je naštastie polovyschnutý a malinký obelisk ktorý nevedno kto z mosta zbadal – prekračujeme zábradlie a túto chvíľu výdatne dokumentujeme šťukaním fotoaparátov.
Týmto sa sčasti naplnil náš turistický plán. A nastala turistická demagógia- mužská časť osadenstva zbadala „do prírody nádherne zasadené piliere „ stavby diaľnice do Skalitého, žeriavy a iné mašiny a už to bolo tu- najbližšie akcie sa budú odohrávať ako tzv. budovateľské chodníčky kde cieľom cesty budú nie krásy vlasti, ale výtvory konštruktérov ( ale aby sme ostali verní turistike) – zasadené do prírody.
Naštastie je Čierne pri Čadci už na dosah, stretávame sa s už oddýchnutou prvou skupinkou, stihne sa odsledovať Saganov zápas o prvenstvo a vyrážame spoločne autobusom do Megonky – na jedinečné nálezisko zlepencových gúľ a odtiaľ – ešte predsa stíhame slovenský orloj v Novej Bystrici kde akoby to bolo vyrátané prichádzame pár minút pred 19 hodinou a stíhame defilé drevených postavičiek v hodinách orloja dokonca so sprievodkyniným výkladom pôvodu a symboliky mohutnej drevenej budovy ktorej drevená strecha znázorňuje akoby plášť Panny Márie ako ochrankyne slovenského národa.
Text: J.Hubová
Foto: D.Smolárová, P.Papp
