V nestálej dobe rýchlych zmien, individualizmu, pochybností a obáv
čo prinesie zajtrajšok, si skús povedať že:
„Čo nedokážeš sám, to dokážeme spolu
život nám nasadí tú najlepšiu školu
A môžme prejsť hneď k prestretému stolu
čo nevymyslíš sám to vymyslíme spolu
čo neurobíš sám to urobíme spolu
Nech život preskočí na ďalšiu kapitolu
Spolu vždy zdoláme aj tú najvyššiu horu
čo nepochopíš sám to pochopíme- iba spolu
Môžme prejsť cez každú smolu ktorá nás ťahá zhora dolu
Iba spolu môžme prejsť od pólu k pólu , od klamstva až po pravdu holú..“
(slová z piesne Adama Ďuricu)
Pre malý záujem sme tradičnú akciu Gorce Turbacz nahradili variantou zo Suchej hory do Vitanovej a späť. Malý záujem nakoniec nebol až taký malý, lebo v Suchej hore sme sa stretli asi pätnásti.
Ako nám posledné pobežky strpčovala víchrica, tak nám dnes slnko maľovalo na tvár bronz a pehy a v diaľke odkrývalo rozľahlé horizonty od Belianskych Tatier až po Sivý vrch.
Nosy sme si natreli hrubou vrstvou krému, bežkám sme dopriali podobnú vrstvu stúpacieho vosku a vyrazili sme širokými pláňami od hranice ponad Chocholow k witowským senníkom. Zastávočka.
Sneh prispel k dokonalosti bežkárskeho pôžitku svojou kvalitou – nelepil, v zjazdoch nebrzdil, ale ani nohy nelámal na ľadovej škrupine, udržal bežkára v stope aj mimo nej, variácie trasy sme teda modifikovali podľa chuti, kráčali sme popri sebe, za sebou, napredovali korčuľovaním či klasikou, po ľavej strane obdivujúc hrebeň Skorušinských vrchov a za nimi Poľské Tatry , širokými oblúčikmi sme zlyžovali stráne do Vitanovej, zastávočka na ďalší refresh, po opačnej strane po cyklotrase s Babou horou za chrbtom smerujeme späť do Suchej hory, opäť pocit voľnosti keď zídeme z vytýčenej trasy dvojstopou vyznačeného cyklochodníka na voľné priestranstvo. Zdá sa nám, že je to miestami podobné ako keď polárnici dobývajú severný pól, kilometre čistého bieleho snehu hraničiaceho s modrou oblohou, až kým sa nám pred očami pomaly nevynoria vrcholky Tatier a dedinka s kostolnou vežou kam smerujú naše posledné kilometre. Úhrnom ich za dnešok máme v bežkách a nohách cirka 25. Človek má v živote častokrát pocit, že inde vo svete, je to všetko krajšie, nové, nepoznané. Možno stačí jeden pekný slnečný deň na to, aby zistil že to krásne je aj tu, len vo vedľajšom chotári…
Text: J.Hubová
Foto: J.Hubová, J.Šimák