Keď mi počas decembrových dní jeden známy navrhol, či by som s ním nešiel na Elbrus, okamžite som súhlasil. Vedel som, že je zanietený turista, a určite ma nepozve na nič nudné. A veruže nudne nebolo – výstup na najvyššiu horu Európy je zážitok na celý život.
Práve je polovica júla, sedím doma po návrate z Ruska a rozhodol som sa podeliť o svoje dojmy v tomto blogovom zápise.
Od chvíle, keď som vyslovil „áno“, som netrpezlivo odpočítaval dni. Pol roka ma napĺňal vzrušenáím a očakávaním. Po práci som si vyhľadával informácie o Elbruse: študoval som mapy, čítal cestovateľské blogy a pozeral fotky. Ako každému optimistovi 21. storočia mi neunikla ani otázka: „Môžem tam zomrieť?“ – a prezrel som si štatistiky úmrtnosti.
Napokon prišiel deň D. Môj priateľ, nazvime ho Ľubo, zariadil všetko od A po Z. Zarezervoval letenky do Istanbulu, kde sme strávili dve noci, a potom sme pokračovali do Mineralnych Vôd v Rusku. Tam sa začal náš osemdňový trek, ktorý vyvrcholil summitom – výstupom na 5642-metrový stratovulkán.
Výbavu sme mali možnosť požičať na mieste za približne 600 USD, ale ja som sa rozhodol investovať do vlastných vecí, keďže som plánoval ďalšie horské dobrodružstvá. Asi mesiac pred odchodom sme s Ľubom navštívili Decathlon v Poľsku, kde sme nakúpili väčšinu potrebného vybavenia. Zimnú obuv za 600 EUR som objednal online – pevné, spoľahlivé topánky sa v budúcnosti určite zídu.
Niektoré doplnky, ako bundu či poloautomatické mačky, sme kúpili v Zakopanom, zvyšok zimného oblečenia som dokúpil v Poprade. Tri dni pred odletom som z recesie zvážil batoh – mal som tam 22 kg.
Istanbul nás úplne pohltil: vôňa korenín, ruch trhov a temperamentná atmosféra centra zastínili myšlienky na nadchádzajúci fyzický výkon. Po prílete do Ruska sa však končilo rozjímanie nad kultúrou a začínala dôležitá príprava.
Vízum vybaviť nebol problém a miestni obyvatelia nás privítali nečakane vľúdne. Skúmali, odkiaľ prichádzame, a prejavovali úprimný záujem o náš cieľ – hory.
V Mineralnych Vodách nám na druhý deň agentúra zabezpečila transfer k základnému táboru v nadmorskej výške 2 100 m. Mali sme čas spoznať miestny život, pýtať sa na ceny potravín a dopad sankcií – bežní obyvatelia túžili žiť pokojne, bez politických názorových stretov.
Hotel pod Elbrusom bol jednoduchý, no útulný, s plnou stravou: raňajky, obedy aj večere boli súčasťou pobytu. Večer pred každým dňom sme sa stretli s naším sprievodcom Andrejom, ktorý kontroloval výstroj a vysvetlil nám nasledujúci program. Prvý aklimatizačný výstup bol do výšky približne 3 200 m, raňajky o ôsmej, potom príprava na ďalší deň.
Ráno sme sa stretli na recepcii a vyrazili na náš prvý výstup. Pod strmým svahom, ktorý sa zdal takmer nekonečný, mi zastal dych. V tej chvíli ma opantali pochybnosti – so svojimi 110 kilogramami mám liezť na takúto horu? A pritom to mal byť iba aklimatizačný výstup.
Hlava mi zaplavili temné myšlienky: či som náhodou precenil svoje schopnosti, či vôbec mám šancu dovidieť na vrchol. Strach z neúspechu a z bolesti mi zvieral hruď. No ústupok neexistoval. Stál som tam s plným batohom a výbavou, do ktorej som investoval tisícky eur, a vedel som, že ak teraz otočím, budem svoj rozhodnutie ľutovať navždy.
Zhlboka som sa nadýchol a vykročil. Ďalší krok, potom ďalší – turistické paličky mi síce pomáhali, ale každý pohyb som pociťoval v každom centimetri tela. Svah skúšal moju vôľu, fyzickú kondíciu aj odhodlanie. Pomaly, v tichu, s ťažkými nohami a krátkym dychom, som sa prekonával. Každý krok ma však posúval bližšie k cieľu a stal sa mojím malým, no víťazným triumfom.
Po niekoľkých stovkách výškových metrov sa krajina náhle rozprestrela pred mojimi očami: stromy ostali ďaleko pod nami a nad údolím sa týčili mohutné štíty pokryté snehom. V diaľke sa dvíhali hory dvoj- až trojnásobne vyššie než naše Tatry, ich vrcholky sa strácali v oblakoch.
Slnko nás zlialo teplom, hory žiarili bielym snehom a my sme stáli uprostred tejto divokej krásy v tričkách a kraťasoch. Otočil som sa na Ľuba a údivom sa spýtal: „Ako je možné, že niekto dokáže vyliezť na takéto kopce?“
Ľubo sa pousmial, pokrčil plecami a pokojne odvetil: „Tento kopec má okolo 4 500 metrov. My však mierime až do 5 642.“
Naša prvá zastávka bola vo výške približne 2 600 metrov pri malebnom horskom plese pod ľadovcom. Odtiaľ vytekala krištáľovo čistá voda, ktorá zurčala medzi balvanmi. Andrej nás pozval na rýchle okúpanie, avšak varoval, že voda má len dva stupne.
Nebol to žiadny žart – teplota sa skutočne pohybovala okolo štyroch až piatich stupňov. Napriek tomu som sa odhodlane vrhol do ľadovej vody. Telo mi brnelo od chladu, no duša bola vďaka okoľným výhľadom v teple. Nad vodnou hladinou sa týčil zasnežený štít, akoby na ma žmurkal.
Ten moment bol ako z rozprávky. Ležal som na hladine, obklopený tichom horskej krajiny, a cítil som, že toto je dôvod, prečo som sem prišiel.
Po osviežujúcom kúpaní sme sa obliekli, najedli a pokračovali na ďalší aklimatizačný pochod. Každý krok bol bolesti, no úchvatné panorámy, ktoré sa pred nami otvárali, tlmili únavu ako balzam.
Nakoniec sme dosiahli výšku 3 200 metrov nad morom, kde sme si dali zaslúženú prestávku a kochali sa výhľadom. Ako odmenu nám krajina nadelila zjazd lanovkou späť do hotela, kde nás čakal neskorý obed a zaslúžený oddych.
Táto túra bola nezabudnuteľnou prípravou – ochutnávkou toho, čo nás ešte čaká pri výstupe na samotný vrchol.
Cheeper Azau
Nasledujúce ráno nás čakalo presunutie sa do nadmorskej výšky 3 000 m n. m. na chatu Cheeper Azau. Najprv sme cestovali autom, potom sme využili lanovku, ktorá nás vyviezla do drsnej horskej krajiny. Chata nás milo prekvapila – hoci jednoduchá, ponúkala teplú vodu aj splachovací záchod, čo tu nie je samozrejmosť.
Akonáhle sme si odložili batohy, vyrazili sme na ďalší aklimatizačný výstup. Krátka, no náročná túra nás viedla k horskému plesu vo výške 3 600 m. Tentoraz som sa nekúpal – pleso bolo úplne zamrznuté. Krajina nadobudla čiernobiely charakter: všade len sneh, skaly a šibkavý vietor. Drsná, ale fascinujúca krása.
Počas výstupu sme zdokonaľovali techniky istenia lanom a manipulácie s úväzom. Každé uviazanie uzla, každý úchop lana mal svoj význam. Andrej nám vysvetľoval, ako správne istiť partnera, ako sa pohybovať v skupine a ako reagovať, ak niekto stratí stabilitu. V tichu medzi ľadom a kameňom všetko nadobudlo hmatateľnú vážnosť.
Na vrchole treku sme sa na chvíľu zastavili. Pod nohami nám sneh vŕzgal, z termohrnčekov stúpala para horúceho čaju. Nežmurkali sme, ani nepotrebovali slová – tá chvíľa si žiadala úctu. Medzi zasneženými štítmi sa človek cíti malý, no zároveň súčasťou niečoho majestátneho.
Sedel som tam a pozoroval ľadovcové stráne, akoby sa svet na chvíľu zastavil. Chlad ma štípal na lícach, ale duša sa zahrievala pohľadom, ktorý sa nedá zachytiť fotografiou – iba prežiť osobne.
Po chvíli ticha a dopamínovom pôžitku z horúceho nápoja sme sa vydali späť na chatu.
Na Cheeper Azau sme strávili dve noci. Ráno sme si vychutnávali výhľady na mohutné hory, ktoré sa dvíhali nad chatami ako starodávni strážcovia. Stál som na terase s čajom v ruke a vďačne som premýšľal nielen o tom, že som tu, ale aj o sile rozhodnutia vydať sa na túto cestu.
Po jednom dni oddychu nás čakalo ďalšie dobrodružstvo: lanovka nás vyviezla na novú chatu vo výške 4 000 m, kde sa mala začať pravá skúška našich síl.
Tretí aklimatizačný výstup
Na ďalšiu etapu aklimatizácie sme sa presunuli na chatu vo výške približne 4 000 m n. m. Už počas jazdy lanovkou nás vodca upozorňovali, že počasie aj teploty budú citeľne drsnejšie než doteraz, a mali pravdu.
Po príchode na miesto sa komfort okamžite rozplynul. Teplá voda? Niekoľko dní len spomienka. Sprcha? Len vo vlastnej predstave. Naša hygiena sa zredukovala na rituál: umyť si zuby, pretrieť tvár vlhkou handričkou, krátke osvieženie. Záchod stál v prefukujúcom drevenom domčeku pri chate – diery v zemi a dosky, ktoré sotva držali vietor na uzde. Nočná návšteva si vyžadovala čelovku, pevné nervy aj rýchle nohy.
Vo vnútri chaty nás čakali tvrdé matrace bez prikrývok a vankúšov. Spanie v spacákoch bolo nevyhnutnosťou. Elektrické kúrenie síce fungovalo, no miestnosť len mierne zohrialo, zvuk ticha prerušovalo len šumenie prúdu a občasné praskanie konštrukcie chaty.
V tejto surovej jednoduchosti však spočívalo pravé kúzlo miesta. Odrezaní od civilizácie sme boli iba my, hora, chlad a nekonečné ticho – ideálne zázemie pre poslednú prípravu pred vrcholovým pokusom.
Tréning práce s čakanom
Ešte priamo v deň príchodu nás čakal intenzívny tréning práce s čakanom na strmom, približne 50° svahu. Náš sprievodca Andrej nám najprv detailne demonštroval základné úkony: správne zapnutie úväzu, uviazanie lán a techniky sebaistenia. Vysvetlil, že pri nekontrolovanom páde by zrýchlenie mohlo dosiahnuť 3–5 m/s², čo za niekoľko sekúnd znamená nebezpečnú rýchlosť vpred.
Potom sme si postupne vyskúšali viaceré spôsoby zrážania rýchlosti: spustením na chrbte, na bruchu i po boku. Ľad nám trieskal do bundy, vetrom nám pálili líca, no každý z nás si uvedomoval, že tie isté zručnosti môžu rozhodnúť o živote.
Všetci sme sa snažili reagovať s rozvahou a istotou. Kým spočiatku sa občas objavoval smiech pri neúspechu, už o niekoľko minút panovalo ticho – každý z nás si brúsil techniku s maximálnou sústredenosťou.
Záverečný aklimatizačný pochod
Nasledujúce ráno sme vyrazili na náročný pochod so sklonom až 45° a prevýšením viac než 700 m. Pľúca pálili, svaly protestovali, no každý krok nás posúval bližšie k vrcholu sebaistoty. Sneh a ľad pod nohami boli klzké, kamene ostré, no v hlave nám vírili myšlienky na to, že po splnení tejto skúšky bude vrchol už v dosahu.
Cieľom bolo dosiahnuť aspoň 4 500 m n. m. Po štyroch hodinách výstupu sme sa dostali až na 4 600 m, kde sa u niektorých z nás objavili prvé príznaky výškovej choroby – bolesť hlavy, nevoľnosť a závrate.
Práve v tej chvíli vodca rozhodol o návrate. Zostúpili sme späť na chatu, no každým metrom sme cítili úľavu aj hrdosť. Dokázali sme to, splnili sme úlohu aklimatizácie a otvorili si cestu k samotnému vrcholu.
Dotyk vrcholu
Večer pred vrcholovým dňom sa v jedálni chaty zišla celá skupina na záverečný míting s naším vodcom Andrejom. Detailne nám vylíčil, čo si máme pripraviť: vrstvy oblečenia, ktoré odolajú mrazu, potraviny, ktoré dodajú energiu, a potrebné nástroje, ktoré budú slúžiť na trase. Nebolo miesta pre improvizáciu – chyby na tejto hore sa neodpúšťajú.
Po skončení prednášky Andrej osobne kontroloval výstroj každého z nás. Pevné topánky, teplé ponožky, nepremokavé vrstvy a isté karabíny – nič nesmelo chýbať. V jeho očiach som videl odhodlanie a starostlivosť, ktorú vkladal do nášho úspechu a bezpečia.
Budíky sme nastavili na 1:15. O štvrť na dve sme sa stretli pri bufete, kde nám naservírovali obilninovú kašu, oriešky, sušené ovocie a horúci čaj. V jedálni panovalo ticho – napätie prípravy pred najťažším výstupom prepožičalo chvíli odviatej atmosféry hlbokú vážnosť. Niektorí si vymieňali povzbudivé pohľady, iní upierali zrak do taniera, ako by tam hľadali silu.
O 2:30 sme stáli pred chatou, oblečení od hlavy po päty, pripravení vyraziť do noci. Pod hviezdnou oblohou sa ozývalo cvaknutie mačiek – dvojité kovové remienky, ktoré sme starostlivo upevňovali na topánky. Každý pohyb bol pomalý, no sústredený. Nad nami sa rozpínal nekonečný priestor, pod nami ostré svahy sľubovali neľútostný boj.
Prvý úsek viedol pred štítom chaty, tam sme nastúpili do ratraku, ktorý nás vyviezol do 5 000 m n. m, kúsok od miesta kde sme predošlý deň skončili. Z ratraku sme vystúpili do mrazivéj noci, v ktorej sa začal výstup. Čelovky osvetľovali len zlomok cesty pred nami, všetko ostatné pohltili tiene hôr.
O 3:30 sa začalo stúpanie: pomalé, metóda krok–výdych, krok–výdych. Každý pohyb bol pre nás záťažou a zároveň dôkazom odhodlania. I napriek expedičnému tempu, sme si museli dávať pozor na každý krok.
Svetlo nepriateľského vetra nám bičovalo tváre a zima prenikala vrstvy odvetvia. K vlneným ponožkám a technickej obuvi som pribalil ešte termo vložky, ale aj tak som cítil chlad v prstoch na nohách. Tiché svišťanie vetra sa miešalo s nádychmi horúceho dychu, a napriek tomu, že sme boli uväznení v extrémne drsnom prostredí, bola okolo nás krásna tichosť.
Po niekoľkých hodinách stúpania, keď sa deň pomaly drel na oblohu, sme dorazili na malú rovnú planinu. Tam sme si na desať minút sadli a napili sa čaju z termosiek. Teplý nápoj rozprúdil krv v žilách, svaly prestali triasť a my sme načerpali silu na posledný úsek.
S príchodom úsvitu sa pred nami otvoril najstrmší svah – náš posledný krok k vrcholu. Slnko sa predralo cez obzor a zasvietilo na bielu plochu. Keď som pozrel hore, napadla mi jediná myšlienka: „Teraz alebo nikdy.“
Nastúpili sme na traverzy. Namiesto priameho výstupu sme sa schodili pozdĺž úbočia, aby sme ušetrili silu a pritom zvládli výškové metre. V tomto úseku sme sa každých niekoľko desiatok krokov pripínali k fixnému lanu. Drôtovo oceľové lano, kotvené hlboko v snehu, bolo našou istotou i väzením – pripájali sme karabíny s rešpektom a disciplínou.
V poslednom úseku sme kráčali v jednom rade, krok za krokom, ruky spočiaté na cepínoch a sebaistí. V tichu pod náporom vyčerpania sme počuli len vlastný dych. Každé zakopnutie by mohlo znamenať pád; každý nesprávny pohyb by nás vystavil nebezpečenstvu. Napriek strachu sme kráčali ďalej – telo unavené, ale duša naplnená odvahou.
O niekoľko hodín neskôr sme dosiahli vrchol – bod, na ktorý sme čakali šesť dné a mesiace príprav. Srdce mi bušilo, no v tom okamihu som cítil pokoj. Postavil som sa na malý kúsok skaly a rozhodol sa dotknúť snehu najvyššej hory Európy.
Výhľad bol nezabudnuteľný: nekonečné hrebene, zasnežené kopce a modrosivá hmlovina na obzore. Vrcholky, ktoré sa zdali vzdialené, sa teraz stali súčasťou panorámy, ktorú som mal len ja. Ticho prerušil len tichý šepot spolulezcov a občasné cvakanie fotoaparátu.
Stáť tam znamenalo viac než len turistický úspech. Znamenalo to prekonať vlastné hranice, nájsť silu v sebe a dotknúť sa niečoho väčšieho – niečoho večného.
Po krátkej chvíli oslav, objatí a spoločných fotografií sme sa pomaly pripravili na zostup. Ten nás čakal ešte dlhý, no srdcia nám bilo v rytme víťazstva. Vedeli sme, že každý krok naspäť bude jednoduchší vďaka sile, ktorú nám vrchol nadelil.
Text a Foto: J.Môstka
