V piatkových stopách Amundsenových nasledovníkov sme sa vybrali v druhom slede v nedeľu 25.1.2026 na expedíciu Skorušina 2026. Šlo o 58.ročník.
Členovia expedičnej skupiny boli rôznorodí: vekom, pôvodom, kondíciou. Zúčastnení boli nováčikovia aj otrlí bežkárski vlci, niektorí prieskumníci boli v týchto končinách prvýkrát, iní ich už poznajú aj poslepiačky. Časť pochádzala z blízkych aj vzdialených končín Oravy, cestu si tu našli aj vyznávači krás skorušinských vrchov z Bystrice, Spišskej novej Vsi, Žiliny aj z Moravy.
Šedý, zablatený sneh krajníc ciest sme vymenili za snežnú belobu lúk a pasienkov lieseckého chotára. Zotrvávajúcu škrupinu na povrchu sme poľahky zdolali výstupom krížom krážom cez polia. Dohľadnosť bola spočiatku slabá, uvítali sme preto siluetu bežkára po svojom boku alebo pred sebou.
Z údolných hmiel sme sa pri Kríži pod lesom vynorili do slnečného dopoludnia. Babia hora nám hľadí na chrbty. Slnko síce spočiatku skúpo zazeralo na skupinu spoza oblakov, časom sa jeho lúče predrali až k nám a my sme nastavovali bledé tváre polárnikov slnečnému kúpeľu a spomínali ako nás tu pred rokmi zastihla víchrica Nadia. Cúvnuc v čase do roku 1968, keď Evka Tóthová opísala ich vtedajší prejazd to máme výrazne uľahčené. Sklznice lyží vrásnia pásy, šupiny, vosky, nešmýka sa dozadu ako voľakedy. Funkčné vrstvové oblečenie podľa stupňa metabolizmu zhadzujeme, vymieňame a opäť vrstvíme aby sme si udržali maximálny telesný komfort. Ktovie ako to budú mať ďalšie generácie. Snáď si na pomoc pri ťahaní sa do kopca pozvú zas svojich kamarátov a nie drony či inú novodobú technológiu.
Slnečné stráne vystrieda šero lesa. Tu už snehová pokrývka chudobnie. Príčina je zima chudobná na zrážky . husté konáre smrečín zatiaľ neprepustili dostatok snehu bežkárom pod lyže. Nie je to ale veľká prekážka, prakticky plynule v zástupe vystúpame až na Skorušinu. Nadmorská výška najvyššieho pohoria Skorušinských vrchov 1314mnm by sľubovala výhľady široko-ďaleko. Nie je to ale tak vďaka lesnému porastu ktorý vrchol zarastá. Je potrebné vystúpiť na rozhľadňu, z nej je panoramatický výhľad na Západné Tatry, Chočské vrchy, Oravskú kotlinu a pri pohľade nadol na hlavy ostatných členov expedície. Stopy vedú na štyri svetové strany, preto si treba dávať pozor ktorým smerom sa vybrať a spoľahnúť sa na bežkára pred sebou. Zástup sa pomaly roztráca a vdzialenosti medzi členmi sa striedavo zväčšujú a zmenšujú podľa toho, ktorá skupinka koho počká a vymení si názory na okolitú krásu alebo pohárik s trúnkom. Sem tam treba obísť aj padnuvšieho kolegu na zemi. Sneh je miestami rozbitý “papuľákmi a ritbergermi”, ale to už k tomu patrí. Zjazdy, zjazdy, krásne zjazdy dolu Prasatínom a záver u Šimánka s klobáskou, gitarou a dobrou náladou ukončujú ďalšiu bežkársku expedíciu.
Text: J.Hubová
Foto: účastníci podujatia
