Náš 1. jarný výlet do Krupiny začínal zavčasu ráno. Od Námestova do Dolného Kubína naši turisti nasadli do dobre naladeného osadenstva autobusu, ktorý za krásneho počasia rýchlo smeroval do Krupiny, k nášmu ubytovaniu – Tepličky. Ponáhľali sme sa. O 12 00 sme mali dohodnutého sprievodcu na hrade Bzovík. Netušili sme, čo nás čaká. Autobus sa nevošiel pod podchod, cez ktorý musel prejsť ku ubytovaniu. Musel ostať stáť 25 min. vzdialený do nášho prechodného bydliska. Našťastie akčný vedúci zariadil auto, ktoré vzalo batožinu a ubolených. Ocenili sme aj autíčko Katky Slušnej, ktorá bola veľmi nápomocná.
Týmto sa náš program posúval. Našťastie sprievodcovia p. Oravec na Bzovíku a p. Lukáš v Krupine boli ústretový a posunutie prijali.
Na výlet sme vyrazili o 10 hod. Naše kroky smerovali okolo Tureckých studní na strážnu Vartovku, ktorá stojí na vrchu Strážavar. Je 13 m vysoká a je najstaršou strážnou vežou na Slovensku.
Náučný chodník, ktorý ku nej smeroval bol očarujúci. Cítili sme sa ako na Brdárke, len čerešne boli už odkvitnuté. Kvitli jablone, orgován, jahody… Rozplývali sme sa nad ich vôňou.
Ale čert nespí! Naša kamarátka Magduška sa pošmykla a odniesla si to jej noha – členok. Našťastie boli sme už blízko cesty, kam sa dostalo auto. Chlaci ju preniesli a vedúci ubytovania p. Urgela, ktorý našťastie šiel na túru s nami zabezpečil auto a pomoc. Magda bola veľmi statočná – mysleli sme že „len“ vyvrtla členok.( Vladko mi večer volal. Povolila aj kostička 😭. „Magda prajeme Ti rýchle uzdravenie.“)
Po oddychu a nabažení sa výhľadov z Vartovky, naše kroky smerovali krásnymi lúkami, lesom, repkovým poľom, okolo pivníc – dier na hrad Bzovik. Tu nás už čakal sprievodca, ktorý nám porozprával jeho históriu. Je to veľmi pekné miesto, ktoré sa snažia obnovovať. Keďže sme boli riadne smädní, ocenili sme, že fungovalo aj občerstvenie. V tomto romantickom prostredí sa veľmi dobre sedí.
Niektorí stihli aj pivko v miestnom pohostinstve. Ferko nás už čakal na parkovisku a odviezol nás do Krupiny. 17 kamaráti boli ubytovaní v ubytovni Kataster – oni boli od autobusu len 500m. Ale do Tepličky im bolo ďaleko. Keďže autobus nám pomôcť nedokázal, neprišli ani večer. Bavili sa sami. Podľa ich slov – bolo im výborne.
Ostatní sme znova šliapali ku ubytovni.
Tu nás už čakal neskorší obed. Výborná polievočka a segedínsky guláš. Po krátkom oddychu sme sa presunuli do Krupiny pred metský úrad, kde nás čakal sprievodca p. Lukáč, ktorý nám veľmi zaujímavo rozprával o Krupine, jej histórii a ľuďoch, ktorí ju preslávili. Prehliadka končila s novým sprievodcom v Krupinských pivniciach, kde sme tiež počuli múdre slová a ochutnali dobré vínko. Bola tu veľmi hodnotná exkurzia – každému kto tu príde vrelo odporúčam. Niektorí dali prednosť sv. Omši, Rínku, reštauráciii. Do Tepličky sme sa vracali už potme.
Večer sme tradičné trávili pri Ferkovej a Jožkovej harmonické s pesničkou na perách a pri dobrotách, ktoré sme navzájom pre seba pripravili. Cítili sme s Ferkom, veľmi ho bolel ľavý bedrový kĺb, ledva chodil. Myslím, že tento výlet si viac pretrpel ako užil. Ešte, že prevádzkár bol ochotný bolavých voziť, lebo neviem čo by sme si počali bez auta.
V nedeľu ráno šli ešte niektorí na sv. omšu. Po dobrých raňajkách a rozlúčení sa s perfektným personálom náš autobus smeroval na Štangarígeľ. Najprv okolo Krupinskej priehrady. Po ceste sme zistili, že je to oveľa dlhšia trasa ako zo Žibritova, tak sme sa vrátili. Za omyl sme boli vďační, lebo pohľad na Krupinu z tejto strany bol prekrásny. Aj cesta do Žibritova bola pekná. Je to malebná dedinka ( utešene domčeky…). Naše kroky smerovali na spomínaný Stangarígeľ – Krupínske bralce – päťboké piliere vyrastajúce do výšky 6 m. Nenáročná asi 2 hod. ( tam a späť) prechádzka. Na nedeľu ako stvorená. Po ceste sme mali naplánovanú prestávku v Hronseku. Malá dedinka, ale čo tu všetko majú. Kaštieľ, ktorý ešte len opravujú. Evanjelický kostol, ktorý je zapísaný v Unesco. Tiež krásny Vodný hrad. Všetko sme navštívili a boli sme očarení. Pán Boh zaplať, že sú ľudia, ktorým záleží aby sa uchovali pamiatky naších predkov. Na hrade sme mali aj neskorý obed – Hronsecké pirohy – podávané v zámockej pivnici. Cítili sme sa ako hradní páni – perfektné – krásna bodka za naším výletom. Ďakujeme a vrele odporúčame každému.
Bol to podľa mňa náročný výlet. Boli sme stále v pohybe, ale videli sme znova kus Slovenských krás. „Veď sme dáky turisti, nie!,“
Som šťastná, že sme stretli úžasných ľudí, ktorý svoju prácu vykonávajú s láskou.
Tento krát sme vynechali plánovanú túru na Čabrať. Možno sa na budúci rok k nej vrátime. Môžme začať spoznávať Hont.
Text: D.Feriancová
Foto: účastníci podujatia
