Keď sa všetko pokazí, je z toho najlepší výlet
Poznáte ten pocit? Partia sa vracia z výletu, na ktorom nevyšlo nič. Ale naozaj nič. A predsa sa v aute nikto nesťažuje. Niekto začne vetu, od smiechu ju nedokončí a dopovie ju za neho ten, kto sedí vedľa. Spomína sa ako po najlepšom výlete, aký ste kedy zažili.
Nie? Nepoznáte? Tak čítajte ďalej.
Toto je zápisok z výletu na modrú do Maďarka. Mal to byť ďalší obyčajný výlet do hôr, jeden z tých, čo sa v klubovej kronike zmestia do jedného riadku. Skončil sa tak, že sme sa celých šesť hodín cestou domov v aute neprestali smiať.
Výzva
Na klubovej stránke visela pozvánka na túru do Maďarska. Prečítal som ju raz, potom ešte raz. Niekde pod rebrami ma pichlo. S vami, priatelia moji, som na túre nebol už ani neviem ako dlho. Kalendár mal miesto na všetko, len nie na hory. A teraz tam stálo: Maďarsko. Znelo to ako dobrodružstvo.
Telefón som mal v ruke skôr, než som to stihol domyslieť. Zavolal som Majke. Nedopovedal som ani vetu a ona už hovorila, že ide. Kým som zložil, rozposielala správy. Zakrátko mala pohromade šesť kamarátok. Ja som pribral kolegu z práce.
Ôsmi. Partia ako vyšitá.
Na ústredie KST som napísal mail: zoznam mien, prosba o miesta v autobuse, pekný pozdrav. Odoslať. Hotovo.
Prešiel týždeň. Schránka mlčala. Obnovil som ju ráno, na obed aj večer. Nič. Napísal som znova, tentoraz s otáznikom na konci každej vety. Ďalšie tri dni ticho. A potom prišla odpoveď. Pár suchých riadkov. Ste zaregistrovaní. Dopravu a ubytovanie si zabezpečte sami.
Čítal som to a čakal, či pod tým nebude ešte jeden odsek. Nebol.
Až vtedy mi došlo, ako veľmi sme rozmaznaní. V našom klube to chodí tak, že Janko a jeho užší organizačný tím, všetko vybavia a my len prídeme ráno na zraz s batohom. Autobus, nocľah, trasa, všetko je hotové skôr, než sa stihneme spýtať.Týmto vám všetkým ďakujeme. Až teraz viem, koľko práce za tým je.
Lenže ja som predsa skúsený turista. Vyšiel som na Elbrus. Že by ma zastavilo nejaké ubytovanie v Maďarsku? Zatvoril som mail a vyhrnul si rukávy.
Strecha nad hlavou
V článku o túre bola adresa ubytovania. Výborne, pomyslel som si a klikol. Nič. Stránka sa nenačítala.
Nevadí. Názov som vygooglil a našiel ich web. Ani ten sa nenačítal. Kopal som hlbšie a vylovil mail a facebookovú stránku. Napísal som na oboje. Slušne, po anglicky, s prosbou o nocľah pre celú partiu.
Prešli tri dni. Ticho. Na obrazovke som mal ich telefónne číslo a dlho som naň pozeral. Predstavil som si, ako na druhom konci niekto zdvihne, spustí po maďarsky a ja budem do slúchadla bezradne opakovať „hello, hello“. Telefón som odložil.
Úroveň nasranosti: „mierne rozčúlený“.
Tak znova Google. Tentoraz som niekde hlboko vo výsledkoch našiel úplne iný mail. Napísal som aj naň. A čo sa nestalo? Odpísali mi.
Po maďarsky.
Ja im po anglicky, oni mne po maďarsky. To som prehltol. Viacerí ma už predtým varovali, že Maďari sa s angličtinou veľmi nenamáhajú. Vložil som to do prekladača a čítal.
Voľné miesto už nemajú. Vraj som sa mal ozvať skôr.
Pozrel som na dátum svojho prvého mailu. Potom na dátum ich odpovede. Potom som chvíľu nepozeral nikam.
Na záver mi ešte odporučili inú horskú chatu, osem kilometrov od nich. Aspoň niečo.
Scenár ako cez kopirák. Stránka nefungovala. Tentoraz som však našiel hneď tri maily a už som nič neriskoval. Napísal som na všetky tri naraz. A rovno po maďarsky.
Na druhý deň prišla odpoveď. Majú miesto.
Oprel som sa v stoličke a vydýchol. Sláva. Možno sa táto túra predsa len skončí dobre.
Kiež by som nebol taký naivný.
Nasledovali dva týždne, ktoré by som neprial ani najhoršiemu nepriateľovi. Mail sem, mail tam. Dohadovanie termínu. Dohadovanie polpenzie. Potom zbieranie peňazí od partie, jedna platba po druhej, tabuľka v mobile, kto už dal a kto ešte nie. Potom prevod na maďarský účet a nekonečné čakanie, či dorazil.
Dva dni pred odchodom prišiel posledný mail. Všetko je vybavené, môžeme prísť. Večera nás bude čakať o šiestej.
Vytlačil som si ho. Pre istotu.
Koho tam vlastne hľadáme
Popri vybavovaní chaty som si dopisoval aj s ústredím KST. Chcel som vedieť úplne základné veci: kam máme v sobotu ráno prísť a koho tam máme hľadať. Mail. Odpoveď, ktorá na nič neodpovedala. Ďalší mail. Keď som ich prestal počítať, bolo ich asi pätnásť.
S každým ďalším mailom stúpala aj moja úroveň nasranosti. Pri pätnástom už bola na stupni „zhlboka sa nadýchni a vydýchni“.
V tom pätnástom som to napísal tak jasne, ako sa len dá. Ideme do Maďarska. Stále nevieme, komu tam máme zavolať.
Zabralo to. Dostal som kontakt na človeka, ktorý celú akciu organizuje. Napísali sme mu. Tri dni nič. Urgoval som. A vtedy prišla odpoveď. S telefónnym číslom.
Vytočil som ho hneď, skôr než by si to niekto rozmyslel. Zvonilo raz, dvakrát. Potom sa ozval starší pán.
K.O.N.E.Č.N.E.
Keď Odpoveď Napokon Existuje, Človek Nadšene Exploduje.
Dohodli sme sa jasne. V sobotu o deviatej tridsať pred chatou.
Ešte som ho poprosil o jednu vec. Túra sa nekončí tam, kde sa začína, a naše autá budú stáť na štarte. Ako sa k nim na konci dostaneme? Pán sľúbil, že to zistí.
Na druhý deň volal sám. V ich autobuse je miesto aspoň pre šoféra. Ten sa odvezie späť k autu a po ostatných príde.
Položil som telefón a zapísal si to do zošita. Čas, miesto, odvoz. Všetko dohodnuté do posledného detailu. Mám to tak rád. Keď je naplánovaný každý krok, človek sa môže konečne uvoľniť.
Môže?
Spoľahnúť sa na ústredie, ktoré za mesiac odpovie na pätnásť mailov tak, že človek nevie o nič viac ako na začiatku. A na cudzieho pána, ktorý sľúbil, že nás bude v sobotu o pol desiatej čakať pred chatou. V cudzej krajine. V cudzom lese. A že nám vysvetlí, kadiaľ sa vlastne ide, kde je cieľ a kde nás bude čakať ten autobus.
Šesť hodín krkolomnými cestami
V piatok sme sa natlačili do deväťmiestneho auta a vyrazili. Navigácia nás viedla cestičkami, kam sa iné autá zrejme neodvážia. Celé hodiny sme nestretli ani jedno.
Občas sme zastavili na fotku. Občas sa zaspievalo. A občas sa všetci okrem šoféra posilnili. Šofér je, prosím pekne, čistokrvný abstinent, takže mu vôbec nevadilo, že šesť hodín drží volant, kým sa vzadu ozýva smiech a štrnganie.
Nie, vážne. Šoférovalo sa mi výborne. Atmosféru vzadu by som nevymenil za nič. Keď sa spievalo, pridal som sa aj ja, aj keď som nevedel slová. Melódia sa dá vždy nejako uhrať. Monika vytiahla rezne, z ďalšej tašky sa vynorili koláčiky a auto voňalo ako nedeľný obed u babky.
Večer sme stáli pred chatou. Mala vlastnú malú zoologickú záhradu, v ohradách sa tiesnila všelijaká zver. Chvíľu sme ju obzerali, potom večera, vybaľovanie a príprava na ráno.
Ubytovanie s nádychom minulosti
A tá chata. No. Komanči mali lepšie.
Jedna malá izbička, tri poschodové postele a v nej sa tlačilo šesť žien. O záchodoch radšej pomlčím. Socializmus sme predsa zažili všetci. Ja síce nie, ale toľko som o ňom počul, že som sa tam cítil ako doma.
Raňajky o ôsmej. Alebo nie?
Raňajky sme mali dohodnuté na ôsmu. Ráno sme zišli dole a nikde nikoho. Stoly prázdne, taniere v skrini.
V kuchyni stál kuchár. Skúsili sme to na neho po slovensky. Nič. Po anglicky. Nič. Po taliansky, po nemecky. Nič, nič. Áno, naozaj sme vyskúšali všetky tieto jazyky. Pritom ani nebolo treba nič hovoriť. Stačilo sa pozrieť na sporák. Bol studený.
Tak sme mu rukami a nohami naznačili, nech sa trochu poponáhľa.
O osem pätnásť prišla vedúca. Mimochodom jediný človek v celom Maďarsku, ktorý vedel po anglicky. A tú angličtinu hneď aj využila. Dôrazne nám vysvetlila, že sme hlupáci, lebo raňajky sme si dohodli na pol deviatu.
Jasné. Osem ľudí v partii sa pomýlilo. Ona jediná nie.
Úroveň nasranosti: „toto nevyzerá dobre“.
Túra
O deviatej pätnásť sme zastavili pred chatou, kde bol zraz. Vystúpili sme, pozapínali bundy a pomaly sa priblížili ku vchodu.
Prvá sa ozvala Majka.
„Sme tu dobre?“
O minútu Janka: „Naozaj sme tu dobre?“
Gabika sa obzrela okolo seba. „Veď tu nikto nie je.“
A Katka: „Malo by tu byť kopec ľudí.“
Ja som bol stále celkom pokojný. Určite prídu, hovoril som. Prídu, veď prídu. Boli sme predsa dohodnutí. Nemôžu sa len tak vykašľať na osem ľudí, ktorí kvôli nim šesť hodín cestovali. Nikomu predsa nenapadne len tak večer pri víne zmeniť plán. Nikto si nepovie: Viete čo? Kašlime na tú druhú partiu, poďme si po svojom.
To by predsa nikto neurobil, nie?
Ale áno. Presne to sa stalo. Len sme to vtedy ešte nevedeli.
Vytiahol som telefón a našiel číslo na dievčinu z druhej partie. Túúú. Túúú. Túúúú. Nedostupná.
Tak som volal pánovi, s ktorým som mal všetko dohodnuté. Ten zdvihol hneď. Pokojným hlasom mi vysvetlil, že oni už vyrazili skôr. Ale nemáme sa čoho báť, druhým autobusom príde iná partia. O nás vedia a na túru nás zoberú.
Úroveň nasranosti: „to si robí srandu“.
Ale dobre. Prídu ďalší, zoberú nás. Dievčatá medzitým vytiahli mapy.cz a že keď už sme tu, pôjdeme pokojne aj sami. Lenže kam? Turistických značiek bolo naokolo neúrekom a chodníky sa rozbiehali na všetky strany.
Prišiel autobus mestskej hromadnej dopravy. Vystúpila z neho skupinka mladých ľudí, mohlo im byť tak pätnásť až dvadsaťdva. Postavili sa k chate, pečiatkovali si zápisníky a rozprávali sa medzi sebou. Mne napadlo, že je to nejaký skautský tábor. Zrejme to napadlo všetkým z našej partie, lebo nikto sa im neprihovoril. Skautský tábor sa po chvíli zbalil a odišiel. A nikto ďalší neprichádzal.
Od posledného telefonátu prešlo dvadsať minút. Volám pánovi znova. V hlase mal zrazu zdesenie.
„Neprišla tam mestská hromadná doprava? Nevystúpila z nej partia turistov?“
„Myslíte ten skautský tábor?“
„Áno! A kde sú?“
„No… odišli.“
Ten „skautský tábor“ bol presne tá partia turistov, ktorá nás mala zobrať so sebou. Akurát o nás akosi nevedela.
Úroveň nasranosti: píííp, píííp, píííp.
O dve minúty pán volal znova. Už si to vybavil s maďarskou stranou. Vraj môžu za všetko oni, my máme utekať za nimi a oni trochu spomalia. Výborne. Ale kade? Všimol si niekto z nás, kam išli?
Nikto.
Vyrazili sme teda po modrej. Po desiatich minútach nám oproti beží jeden zo skautov. Áno. Ide po nás.
Sme zachránení. Sme zachránení a už sa nemôže nič pokaziť.
Všakže.
Nuž. Vekový priemer našej partie bol, povedzme, úctyhodný. Proti tým mladým nohám sme nemali šancu. Oni vyletovali do kopca, my sme ešte len hľadali dych.
Tak som ich dobehol. „Povedzte nám, kadiaľ máme ísť, a choďte si svojím tempom,“ povedal som im. „Nemá zmysel, aby ste na nás čakali.“
Boli milí. A stal sa zázrak. Medzi nimi bol ešte jeden Maďar, ktorý vedel ako-tak po anglicky. Ukázal nám, kde je cieľ, a prstom nám po mape nakreslil trasu. Potom sa otočil a o chvíľu už bolo vidieť len ich batohy miznúce medzi stromami.
Zdá sa vám neuveriteľné, čo dokáže osem ľudí zo Slovenska zažiť na jednej túre? A to ešte nebolo ani desať ráno.
Ale musím vás upokojiť. Od tejto chvíle už išlo všetko ako po masle.
Teda.
No. Pokračujme.
Les, aký u nás nemáme
A potom sa za nami zavrel les. Žiadne smreky, žiadne ihličie, žiadna tma pod hustými korunami, na akú sme zvyknutí z Oravy. Buky a duby, vysoké a rovné ako stĺpy, a medzi nimi toľko svetla, že sa dalo dovidieť ďaleko dopredu. Pod nohami nám šuchotalo lístie, miestami ho bolo po členky, a každý krok znel ako prehrabávanie sa v starých novinách. Jeseň tu namiešala všetky farby, ktoré mala po ruke. Žltú, oranžovú, hrdzavú, a medzi nimi ešte posledné zvyšky zelenej.
Cez chodník ležali popadané stromy. Nikto ich neodpratal, nikto ich nerozpílil. Ležali tam ako obrovské červíky, ktoré sa prišli vyhriať na chodník a zaspali. Niektoré sa dali obísť, cez iné sa muselo preliezať. Noha hore, palička na druhú stranu, chytiť sa kôry, druhá noha. A kto bol na druhej strane, ten podal ruku ďalšiemu.
Stúpali sme sedem kilometrov, stále do kopca. Fučalo sa. Rozhovory sa skracovali na polovičné vety a zastávky na fotky boli zrazu nápadne časté. Veď ten strom je predsa krásny, ten treba odfotiť. A tamten tiež. Obloha bola celý deň zatiahnutá, no občas sa medzi oblakmi pretlačilo slnko, prešlo po kmeňoch a zasa zmizlo. Nikto to nevzdal. Ani raz nepadla otázka, či sa neotočíme.
Šli sme husím pochodom, jeden za druhým, a les nám dával priestor na všetko. Chvíľu sa spievalo, chvíľu sa mlčalo a chvíľu sa hovorilo o živote. S Katkou som sa dlho rozprával o tom, aké to je byť na dôchodku. Čo človek robí, keď mu ráno nezvoní budík a deň je zrazu celý jeho. Počúval som a v duchu si to odkladal na neskôr. Pod starými bukmi sme si potom sadli na korene, vybalili desiatu a chvíľu len sedeli. Nikomu sa nechcelo vstávať.
Niekomu potom napadlo, že každého turistu, ktorého stretneme, pozdravíme každý iným jazykom. Keďže sme išli jeden za druhým, vychádzalo to dokonale. Prvý „Hello“, druhý „Dobryj deň“ po ukrajinsky, tretí „Buongiorno“, štvrtý „Guten Tag“, potom niečo po goralsky a ďalej už ani neviem, čo všetko. Ľudia oproti spomaľovali a obzerali sa po nás. Niektorí sa zasmiali, iní nevedeli, či majú odzdraviť a v akom jazyku. A jeden pán si to celé vypočul, až po ten posledný, poctivý slovenský „Dobrý deň“. Uľavene sa usmial a povedal: „Aha, naši.“
A na konci toho stúpania stála rozhľadňa. Okolo nej vyvrátené stromy s koreňmi trčiacimi do vzduchu, akoby sa ich niekto pokúšal vytrhnúť aj s kopcom. Vyšli sme po schodoch až hore, poschodie za poschodím, a s každým ďalším sa les pod nami otváral viac.
Hore sme mali celý kraj ako na dlani. Kopce sa valili jeden za druhým ako vlny, husto zarastené lesom, a jeseň ich pomaľovala na zeleno, žlto, oranžovo a hrdzavo. Priamo pod nami sa medzi dvoma svahmi ťahalo údolie, ktoré horelo farbami. Ďalej sa kopce upokojovali, rozlievali do roviny a niekde na samom okraji sveta sa z oparu dvíhali ploché hrebene vzdialených pohorí. Nad tým všetkým ťažké sivé mraky a pomedzi ne sem-tam presvitol lúč slnka.
Stáli sme opretí o zábradlie vedľa modrej tabule s názvami kopcov, ktoré nikto z nás nevedel vysloviť. Nikto nič nehovoril. Nebolo treba.
Úroveň nasranosti: nula.
Čtrnáct kilometrů dolů
Na ceste dole nás čakalo ešte štrnásť kilometrov. Zbalili sme sa a vyrazili.
A vtedy sa lesom začal ozývať dobre známy prízvuk. „Hele, to je krása.“ „Pojď, ať to stihneme.“ Česi. Naši bratia. A bolo ich neúrekom. Prvá skupinka, druhá, tretia. Až keď sme ich napočítali asi dvadsať, došlo nám to. To bola presne tá partia, s ktorou sme mali ísť na túru. Akurát išli opačným smerom.
Krutú pravdu sme sa dozvedeli až od skupinky Slovákov, ktorú sme stretli o kus ďalej.
Česi si to vymysleli večer. Pri dobrom víne a ktovie pri čom ešte im napadlo, že pôjdu trasu naopak. Mali vlastný autobus. Presne ten, ktorý mal na konci túry odviezť našu partiu aj druhú partiu Slovákov späť na štart. Tí Slováci s nimi v ten večer popíjali, o celom pláne vedeli a dohodli sa, že pôjdu s nimi.
A nám, čuduj sa svete, to akosi zabudli povedať.
Malá odbočka
Tu sa musím na chvíľu zastaviť a trochu odbočiť.
Pred pol rokom som bežal polmaratón v Banskej Bystrici. Bola nás tam veľká partia, kolegovia a kamaráti, asi dvadsiati. Každý prišiel svojím autom, ale vedeli sme o sebe, spolu sme sa fotili na štarte. Na takýchto pretekoch to chodí tak, že sa v cieli na seba čaká.
Kilometer pred cieľom mi došla energia. Úplne. Vyplo ma. Prebral som sa na JIS-ke.
Na telefóne som potom mal dva neprijaté hovory. To bolo všetko. Nikto nehľadal, kde som. Kolegovia aj kamaráti sa jednoducho zbalili a odišli domov.
Keď máte v partii kolegu, bratranca alebo kamaráta, ktorý nedobehol do cieľa a nedvíha telefón, máte dve možnosti:
- Asi sa mu niečo stalo, idem zistiť čo.
- Asi sa mu niečo stalo, ale ponáhľam sa domov, tak naňho zvysoka kašlem.
Inú možnosť nevidím. Ja som do cieľa nedobehol a telefón som nedvíhal. Vec bola jasná.
O týždeň som prišiel do práce a pýtal sa, čo sa stalo. Prečo odišli. Nikto mi neodpovedal. Jediné, čo som počul, bolo „prepáč“. Lenže to nestačí. Mohol som tam umrieť. Lekári nevedeli, aké lieky beriem a či mi môžu niečo pichnúť. Zúfalo potrebovali niekoho kontaktovať. A nebol nikto.
Späť v Maďarsku
A teraz sa vráťme do toho maďarského lesa. Tí Slováci mali tiež dve možnosti:
- Ráno tu bude partia Slovákov, o ktorých vieme. Zavoláme im a vysvetlíme, o čo ide.
- Ráno tu bude partia Slovákov, ktorá sa na nás spolieha. Ale nechce sa nám nič vysvetľovať, tak ich jednoducho necháme na háku.
Hádajte, ktorú si vybrali.
Ako to celé skončilo
V nadpise som vám však sľúbil najlepší výlet. Tak poďme na to, ako sa to celé skončilo.
Zvečerievalo sa. Lesy sa pomaly riedili a vystriedali ich lúky. A mne začala vŕtať v hlave večera. Podáva sa o šiestej. My sme vedeli, že skôr ako o ôsmej tam nebudeme. Tak som zavolal na ubytovňu.
Niekto zdvihol.
„Hello, do you speak English?“
„No.“
Túúú. Túúú. Túúú.
Jednoducho to položil. Zastrčil som telefón do vrecka a nechal to tak.
O hodinu mi napadlo, že im pošlem esemesku. Po maďarsky, nech sa nevyhovárajú. Prídeme o ôsmej, nechajte nám, prosím, večeru na stole. O pol hodiny volala vedúca. Áno, nechajú.
Slováci boli takí milí, že nám na rozlúčku dali papier s vytlačenými spojmi, aby sme sa dostali späť. Poďakoval som sa a papier som zložil do batoha. Spoje som mal v aplikácii v mobile a cestu nám už predtým vysvetlili aj skauti.
Keď sme boli asi tri kilometre pred vlakovou zastávkou, otvoril som aplikáciu. Najbližší vlak o pätnásť minút. Ďalší o dve hodiny.
Počkal som, kým ma ostatní dobehnú, a oznámil im smutnú správu. Majka nezaváhala ani sekundu.
„Tak bež na stanicu sám, zober auto a príď po nás.“
Viac nebolo treba. Rozbehol som sa. S batohom na pleciach, po dvadsiatich kilometroch v nohách, cez lúku a dole cestou. Bežal som rýchlejšie ako vtedy v Bystrici. A tentoraz som neodpadol.
Na stanicu som dobehol minútu pred odchodom vlaku.
Stál som na nástupišti a lapal dych. Päť minút. Vlak nikde. Desať minút. Stále nič. Okolo mňa kopa ľudí s taškami, nikto nevyzeral prekvapene.
A mne skrsla myšlienka. Možno to dievčatá ešte stihnú. Postavil som sa na roh staničnej budovy a vyzeral na cestu, ktorou mali prísť. Prázdno.
Po pätnástich minútach som vytočil Majku. Vlak mešká, ak sa poponáhľate, stihnete to.
Stihli. Ale prečo im to tak trvalo, to sme potom rozoberali ešte dlho a smiali sa, až nás boleli bruchá.
Oni totiž vedeli, že to nestihnú. Tak si sadli na obrubník a zapálili si. Úplne v kľude. Kým ja som za rohom stanice natŕčal krk, oni vyfukovali dym do večerného vzduchu. Až po chvíli si niekto z nich všimol, že vlak ešte neprešiel ani jedným smerom. Takže asi ešte ani neodišiel.
A v tej chvíli som zavolal ja.
Bežali, ako keby im šlo o život. Keď dobiehali k priecestiu, staničiar už ručne sťahoval závory. Posledné metre ich museli podbehnúť.
Na stanicu dorazili minútu pred vlakom. Presne na minútu.
Vlakom, vlakom a potom…
Vlak, ktorý prišiel, bol ako naša Oravka. Doma by sme ho spoznali aj so zaviazanými očami. Natriasal sa, vŕzgal a štrkotal. Viezli sme sa ním pol hodiny a potom sme prestúpili do intercity.
A to bol iný svet. Moderný, dvojposchodový, tichý. Niektoré dievčatá chodili po schodoch hore a dole a obzerali si ho, akoby boli na výlete v múzeu budúcnosti.
Sprievodca bol neskutočne milý. Nevedel po anglicky, nevedel po taliansky, po nemecky ani po slovensky. Áno, zase sme to skúsili všetko. Ale ukazovákom na mape, prstami na hodinkách a prikyvovaním nám vysvetlil, kde máme prestúpiť. Poďakovali sme mu všetkými jazykmi, ktoré sme mali v zásobe, a utekali na ďalší vlak.
Ten nás vyložil osem kilometrov od nášho auta. Našli sme autobusovú zastávku a pozreli sa na cestovný poriadok.
Najbližší autobus o dve hodiny.
Skúsili sme Uber. Raz, druhý raz, tretí raz. Nič. Vzdali sme to.
Maksym medzitým cez umelú inteligenciu vypátral číslo na miestneho taxikára. Zavolal mu a snažil sa mu vysvetliť, kde sme. Taxikár, čuduj sa svete, nevedel po anglicky. Ale nakoniec sa nejako dohodli. Bude tu o štyri minúty.
Prešlo päť minút. Nikde nikto. Stáli sme s Majkou na kraji cesty a za každým autom, ktoré sa vynorilo spoza zákruty, sme otáčali hlavy. Je to on? Nie. A toto? Ani to nie. Desať minút. Stále nič. Pomaly nás opúšťala nádej.
Po sedemnástich minútach zastavil taxík. Trochu meškal. Nevadí. Odviezol nás k autu a všetko malo byť už dobré.
Aj bolo. Majka si na upokojenie a na zakončenie cesty otvorila pivko. Kamaráti zatiaľ čakali na zastávke. Sadli sme do auta a išli po nich. Telefón mi zvonil asi päťkrát, ale zakaždým som ho típol. Bežala mi na ňom navigácia.
Keď sme k nim dorazili, na zastávke stál autobus mestskej dopravy. Čo sa dialo, sme sa dozvedeli až cestou na ubytovňu.
Taxikár sa totiž po nich vrátil. Naši nevedeli, či sme ho poslali my, alebo prišiel sám od seba, tak ho pre istotu poslali preč. O chvíľu prišiel autobus. A za volantom, čuduj sa svete, sedel Slovák z Komárna. Dievčatá sa ho zo všetkých síl snažili zdržať, keby sme sa náhodou nevrátili. Šofér sa len smial a vravel, nech nastúpia, odvezie ich, kam len budú chcieť. A presne vtedy sme im zatrúbili.
Šesť hodín smiechu
Večera na ubytovni na nás čakala na stole, presne ako sľúbili. Ráno raňajky, tentoraz bez dohadovania o čase. A potom cesta domov.
Poviem vám, toľko sme sa v aute nasmiali. Na úplne všetkom, čo sa nám prihodilo. Na pätnástich mailoch, na skautskom tábore, ktorý nebol skautský, na vedúcej, ktorá jediná vedela, kedy sú raňajky, na fajčení na obrubníku a na podbiehaní závor. Niekto začal vetu a nedopovedal ju, lebo sa rehotal. Zaspievali sme si, posrandovali a možno sme si aj poplakali.
A niekde po ceste padla otázka, či aj Česi zažili toľko ako my.
Túra, na ktorej sa pokazilo úplne všetko, čo sa pokaziť mohlo, je najlepšia túra, akú si pamätám.
Úroveň nasranosti? Tú sme nechali niekde v maďarskom lese.
Text: Jozef Môstka
Foto: účastníci podujatia
Páčil sa ti tento zápisok? Možno si nevedel, že píšem aj knihu, svoj autobiografický príbeh „7 rokov k životu“. Viac sa o nej dozvieš na mostka.sk. Budem rád, ak sa prihlásiš na odber newslettera alebo ma budeš sledovať na Facebooku. Tam sa dozvieš všetky novinky ako prvý.
